Víno Fiala: tradícia a nový začiatok

with Nekomentované

Kráčam otcovou vinicou. Rizling vlašský. Meriam cukornatosť hrozna a pritom kontrolujem podsadené štepy, či majú dosť slnka. Ak počasie vydrží, kvalita vína bude vysoká. Kvantitu si Pán Boh chorobami vzal, tak snáď nám aspoň teplý, slnečný september dopraje. Na vinohrad radosť pozrieť. Staré hlavy omladené, štepy podsadené, drevo silné, zem vyhnojená. Drátenka vyšponovaná, ako nová. Veľa práce sme za tri roky od komasácie vložili. Vlastne to bolo dávno…

Jano Fiala sa roku 1869 narodil v sedliackej modranskej rodine. Mal role, vinohrady, pivnice a k tomu šesť detí. Keď sa deti stavali na vlastné nohy, dostali od otca pôdu a vinice. Hospodárili na nich, nie však dlho. Keď druhá svetová vojna skončila, mysleli si, že to najhoršie už majú za sebou. Povojnový režim priniesol roľníkom vyhrážky, vydieranie, väznenie a týranie pod sladkým názvom kolektivizácia. V pädesiatych rokoch Štefana prinútili podpísať vstup do Jednotného roľníckeho družstva. S ostatným odovzdal aj vinicu z honu Špígel vo svahu nad Modrou, opodiaľ svätého trojkrížia. Stála v nej vinohradnícka kamenná búda a pri nej mladá čerešňa. Štefan, Janov syn a môj dedo, tomu neveril. Vziať ľuďom dedovizeň, obživu. Také niečo predsa nemôže pretrvať. Pretrvalo.

Päťdesiat rokov neskôr mi zavolala mama: „Príď, s otcom je zle, dostal nejaké papiere, bol sa tam pozrieť a tri noci nespí.“ Otec mal vtedy 70 rokov. Vinohrady robil vždy, aj keď len záhumienok od družstva. Vždy boli tip-top. Až kým to zasa musel vrátiť. Opatrovať vinice je ťažký chlebíček.

Stáli sme vo vinici, Špígel. Otec povedal: „Pozri sa. Katastrofa, spustnuté, vydrancované. Ako to mohli takto nechať?! Keby som mal aspoň o 10 rokov menej, ešte by som sa na to dal. Ale teraz? Kašlem na to. Bola to naša vinica. So sestrou sme tu ako deti jedávali čerešne. Keď to takto vidím, studený pot ma oblieva. Predám to.“

Dve tretiny krov vyschnuté. Drevo slabé, nestrihané niekoľko rokov. Žalostná húšťava. Náletové stromy a šípy vyrastené nad hlavu. Betónové stĺpiky polámané. „Aha, vinohradnícka búda tu stojí, skoro ju nevidieť. A za ňou čerešňa. Hm, fajné.“ Prešiel som na koniec, zdvihol hlavu. Vinica je z ľavej strany trojkrížia – kalvárie. Pozrel som lepšie, vlastne Kristus Pán akoby z výšky svojho utrpenia hľadel práve do našej vinice. A obaja lorti s ním. Došlo mi to. Usmial som sa na otca: „Nič nepredáme!“

… vracajúc sa z vinohrada, vinohradník vždy najprv zájde do pivnice. Deci stačí. Ale chutí ako med. Tentokrát však beriem fľašu – Rizling vlašský, 2006, neskorý zber – v tom víne akoby spieval škovránok. Ten čo mi spieval pri kopačke. Pri kopačke vinice Špígel – Víno Fiala.

 

Martin Fiala

OLYMPUS DIGITAL CAMERA